Už určitý čas sa na našom blogu venujeme otázke bezpodielového vlastníctva manželov (BSM). V prvých dvoch článkoch sme priblížili, čo patrí a čo nepatrí do BSM a tiež, ako nazerať na tému spoločných a bežných vecí manželov v tejto otázke. Dnes sa pozrieme na zaujímavé body judikatúry, týkajúcej sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Z ustálenej rozhodovacej činnosti vyberáme:
„Ak sú podľa zmluvy o prevode nehnuteľnosti kupujúcimi obaja manželia, zmluvu musia aj obidvaja podpísať. Nedostatok podpisu jedného z kupujúcich manželov na listine zmluvy o prevode nehnuteľnosti nie je zhojený tým, že vec nadobudnutá aj len jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných finančných prostriedkov je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. (R 39/1974). Pre vysvetlenie uvádzame, že nejde o to, aby boli obaja manželia vždy zmluvnými stranami kúpnej zmluvy. Aj v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy len jedným z manželov, je takáto zmluva platná a aj napriek jej uzatvoreniu len jedným z manželov, v prípade ak boli na zaplatenie veci použité čo i len sčasti spoločné prostriedky, vec bude patriť do BSM. V tomto ide ale o to, že keď už sú na konkrétnej kúpnej zmluve uvedení obaja manželia, tak obaja manželia musia túto zmluvu aj riadne podpísať.
Vec, ktorá bola získaná za trvania bezpodielového spoluvlastníctva z prostriedkov patriacich výlučne jednému z manželov (napríklad z peňazí, ktoré mal už v dobe pred uzavretím manželstva alebo ktoré sám získal darovaním), sa nestáva predmetom bezpodielového spoluvlastníctva, ale je vo výlučnom vlastníctve toho, kto ju takto získal (pozri napr. R 42/1972, s. 123). Tak je tomu v bežných prípadoch kúpy veci jedným z manželov z jeho výlučných zdrojov, resp. prostriedkov, kedy ju od predávajúceho kupuje sám (svojim menom) pre seba a kedy sa druhý z manželov na takejto kúpe nijako nepodieľa. Odlišné dôsledky však nastávajú v prípade, kedy je síce kúpna cena úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, avšak kupujúcimi sú obidvaja manželia a obidvaja jasne prejavia vôľu nadobudnúť kúpenú vec do bezpodielového spoluvlastníctva (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19. 4. 2000, sp. zn. 22 Cdo 1658/98).
O nadobudnutie veci za výlučné prostriedky len jedného z manželov nemožno uvažovať v prípade, že je vec získaná za prostriedky získané pôžičkou, aj keď ju dojednal len ten manžel, ktorého výlučné prostriedky boli neskôr na jej splatenie použité. Bývalý Najvyšší súd ČSR už v rozsudku z 28. 11. 1969, sp. zn. 8 Cz 36/69, R 57/1970 zaujal právny názor, že „ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný len jeden z manželov, ktorý napríklad uzavrel vlastným menom zmluvu o pôžičke, a ak boli takto získané peniaze použité na kúpu určitej veci, t. j. bola zane získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota – za splnenia ostatných podmienok uvedených v § 143 OZ a bez ohľadu na to, či bola zmluva o pôžičke uzavretá platne – do bezpodielového spoluvlastníctva. K záväzku manžela, ktorý takto zadovážil peniaze a je povinný ich vrátiť (či už ako plnenie zo zmluvy o pôžičke či ako neoprávnený majetkový prospech v prípade, že zmluva o pôžičke nebola platne uzavretá) a ktorý ich vynaložil v skutočnosti na spoločný majetok zo svojho, sa prihliadne pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva.
Pokiaľ sa vec už stane súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nemôže neskôr zmeniť právny režim a prejsť do výlučného majetku jedného z manželov len preto, že dodatočne boli na jej získanie použité len prostriedky z výlučného majetku. V takom prípade má ten, koho výlučné prostriedky boli takto vynaložené, len právo pri vyporiadaní zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva žiadať, aby mu bolo uhradené, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok (§ 150 OZ). (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, zo dňa 7. 1. 2008, sp. zn. 22 Cdo 3596/2006)
Na darovanie nehnuteľnosti patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov je potrebný súhlas obidvoch spoluvlastníkov. (R 21/1972.)
K ručiteľskému záväzku jedného z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok obidvoch manželov.“ (R 61/1973)
Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR z 21. decembra 1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné. Rovnaký záver platí aj pre zmluvu o pristúpení k dlhu uzavretú len jedným z manželov. I keď pri uvedených právnych úkonoch ide o rozdielne právne inštitúty, z hľadiska ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka je pre ne charakteristické to, že sa priamo netýkajú predmetu bezpodielového spoluvlastníctva, teda spoločných vecí, preto je aplikácia tohto ustanovenia v súvislosti s nimi vylúčená. Keďže ani zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp.zn. 4Cdo/234/2010)
Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Obč. zákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia ustanovenia § 145 OZ je v tomto prípade vylúčená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2020, sp. zn. 1 Cdo 27/2017, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)
Zo zmluvy o pôžičke je zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel, a na jej platnosť nie je potrebný súhlas druhého manžela, keď sa netýka spoločných vecí (zmluvou o pôžičke sú peňažné prostriedky ešte len nadobúdané, t.j. ešte sa len stávajú spoločnou vecou). Za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí sa teda nepovažuje zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov, preto nemôže byť založená pasívna solidarita medzi manželmi (napr. R 57/1970; R 42/1972; rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. septembra 2009, sp.zn. 4Cdo/123/2008; uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 30. augusta 2005, sp.zn. 29Odo/162/2005).
Vo všeobecnosti teda z pohľadu ustálenej judikatúry platí, že zmluva uzavretá len s jedným z manželov, z ktorej je zaviazaný len tento manžel, a ktorá sa netýka dispozície s predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nebýva považovaná za právny úkon týkajúci sa spoločných vecí manželov, a teda súhlas druhého manžela nie je potrebný, nezakladá ani solidaritu medzi manželmi a takýto právny úkon je platný. Z tohto záveru vyplýva tiež to, že druhý manžel sa nemusí dovolávať relatívnej neplatnosti podľa ustanovenia § 40a v spojení s § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko individuálne záväzky manželov nespadajú pod ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti dávame do pozornosti kontroverzný nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/2010, ktorý prelomil závery dlhoročnej ustálenej judikatúry.
Podľa Ústavného súdu SR „záväzky jedného z manželov sa považujú za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí, pretože takými úkonmi sú tiež právne úkony so sekundárnymi dopadmi na spoločné veci (tzv. nepriame nakladanie s vecami tvoriacimi bezpodielové spoluvlastníctvo manželov). Ustanovenie § 145 Občianskeho zákonníka je podľa tohto názoru potrebné vykladať v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. § 145 má na mysli aj sekundárny dopad – záväzok založený len jedným z manželov sa totiž v prípade exekučného vymáhania prejaví aj vo sfére spoločných vecí, resp. vo sfére majetku patriaceho do BSM prostredníctvom aplikácie ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takéto právne úkony (záväzky jedného z manželov) sa týka vybavovania spoločných vecí práve z toho dôvodu, že druhý manžel môže byť v dôsledku účinkov tohto úkonu v spojení s § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka v rámci exekúcie pozbavený spoluvlastníctva svojho majetku. Pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.“
Veľakrát sa stáva, že manžel bez vedomia druhého manžela berie na seba neprimerané finančné riziká a záväzky neuvedomujúc si, že v prípade ich neplnenia, sa veriteľ môže pri výkone rozhodnutia uspokojiť aj z majetku patriaceho do BSM. To znamená, že druhý manžel, ktorý o záväzku manžela ani nemusí vedieť, nemá s ním nič spoločné, sa nakoniec nie z vlastnej vôle dostane do situácie, že exekútor siahne pri vymáhaní pohľadávky veriteľa aj na majetok patriaci do BSM. Takáto právna prax je síce nespravodlivá vo vzťahu k druhému manželovi, no zároveň ochraňuje tretie strany – veriteľov, aby bola ich prípadná pohľadávka v budúcnosti vymožiteľná. Je tomu tak preto, lebo veriteľ nemusí poznať majetkovú situáciu dlžníka (manžela) a nemá povinnosť skúmať, či manžel disponuje dostatočným majetkom v jeho výlučnom vlastníctve, ktorý by zabezpečil do budúcnosti prípadné vymoženie jeho pohľadávky.
Máme za to, že aj napriek právnej praxi a ustálenej súdnej judikatúre, je potrebné vec posudzovať v každom prípade individuálne a zaoberať sa aj úmyslom manžela pri právnych úkonoch, posudzovať spôsob ich uzavretia a vylúčiť účelovosť konania tohto manžela. Takéto právne úkony majú nepriamy dosah na spoločný majetok pri exekúcii a tento výrazne neprimerane a nespravodlivo zaťažuje druhého manžela. Na druhej strane uvádzame, že manželia majú za trvania manželstva možnosť ochrániť svoj majetok na rozdiel od veriteľov a to úpravou rozsahu BSM, dohodou o správe spoločného majetku, prípadne návrhom na zrušenie BSM za trvania manželstva.
Preto, ak viete, že Váš manžel/ manželka berie na seba neprimerané finančné riziká, poraďte sa radšej o možnostiach ochrany Vášho majetku s advokátom.
